Súdny deň?

Cirkev nás učí, že po smrti prídeme pred posledný súd, kde budú hodnotené naše skutky, myšlienky, slová a nezanedbávanie dobrého. Ortieľ tohto súdu bude znamenať kráľovstvo božie (raj), alebo bytie mimo tohto kráľovstva (peklo). Odkiaľ to ale berie, keď Ježiš hlásal niečo iné.

Ježiš povedal: „Keď sa Ho farizeji opýtali, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedajúc im riekol: Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali. Ani nepovedia: Ajhľa tuto, alebo tamto je! Lebo ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“ (Lukáš 17. 20. a 21.) Kráľovstvo božie je teda tu a teraz, alebo aspoň môže byť. Pre vstup do tohto kráľovstva nie je potrebná nejaká revolučná zmena, akou smrť rozhodne je. Dokonca tvrdil, že ho nemáme očakávať, ale hľadať. Doslova povedal: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Matúš 6. 33.)
Nehodlám týmto článkom odradiť veriacich od viery v posmrtný život. No táto viera by im nemala prekážať v starostlivosti o najväčší dar, o svoj život.
No ak je kráľovstvo božie medzi nami, tak kedy bol súdny deň? A tu je pes zakopaný. Súdnym dňom je každý deň. Každý deň vykonávame nejakú činnosť, alebo nevykonávame, hoci by sme mali. Každý deň prijímame rozhodnutia a snažíme sa o to aby boli „dobré“. Dokonca sme presvedčení, že sme sa rozhodli správne. Koľkokrát však naše rozhodnutia a činy prinesú úplne iné ovocie, než sme očakávali. Túto skutočnosť pokladáme za nepríjemnú náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno ako to nazveme, rozhodne nás to utvrdzuje v nespravodlivosť sveta. Ježiš to predpovedal, keď vyhlásil: „Pretože neprávosť vrcholí ochladne láska mnohých.“ (Matúš 24. 12.) Dnes by sme povedali, že nespravodlivosť vrcholí.
No ale je to skutočne tak? Pri problémoch, ktoré zažívame ide iste o nespravodlivosť? Naozaj nenájdeme v našich predchádzajúcich slovách a skutkoch zárodok týchto problémov? Ak nie tak nám nepomôže ani svätená voda. Ak uznáme, že sme sa o problémy nepričinili, tak to musíme našiť na náhodu, osud, alebo trest boží. Je jedno či si to odskáče náhoda, osud, či boh, sme v probléme a ani s tým nič nevieme urobiť. Proti náhode sa bojovať nedá.
Jediná možnosť ako sa z problémov dostať, je nájsť spravodlivosť v tom, čo sa nám stalo. Lebo ak uznáme, že problém je prejavom spravodlivosti, tak potom tú istú spravodlivosť môžeme využiť k zjednaniu nápravy. Boj v nespravodlivom svete, je boj proti veterným mlynom. Viem, je ťažké si priznať vinu, alebo chybu, no kým tak neučiníme, vždy budeme v nespravodlivom svete.
Áno, nájsť spravodlivosť v našich problémoch vyžaduje kvalitný zrak a sluch. No je to jediná cesta k náprave. Preto Ježiš povedal: „Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú.“ (Matúš 13. 16.) V tomto kontexte už má zmysel i ďalší jeho výrok, ktorým nás nabáda na prijatie a nesenie svojho kríža. Dnes by sme to nazvali prijatím zodpovednosti.
Aby sme si umožnili prijatie zodpovednosti, musíme si uvedomiť, že pojem „hriech“ nie je voľajaký morálny poklesok, či nebodaj niečo „zlé“. Hriech v preklade z hebrejčiny neznamená nič viac a nič menej ako chybu. Takže tvrdenie, že hriešnici nevojdú do kráľovstva božieho, by sme dnes vyslovili asi takto: „Ľudia konajúci chyby, nedosiahnu spokojný život“. V mojom článku „Traja králi dávajú logiku“ na tomto blogu sa môžete dozvedieť prečo sú kráľovstvo božie a spokojný život pre mňa totožné pojmy.
Ak uznáme svoju zodpovednosť a tým i spravodlivosť sveta, môžeme využiť ďalšie pravidlo z pravidiel hry. To pravidlo znie: „Preto vravím vám: Každý hriech a rúhanie odpustí sa ľuďom, ale rúhanie duchu sa neodpustí.“ (Matúš 12. 31.)
Áno, každú chybu, či už nevedomú, alebo vedomú (rúhanie) máme možnosť napraviť, no iba v prípade ak uznáme, že sme ju urobili. Toto je ten prejav milosrdenstva, v ktorý tak veria (alebo skôr po ňom túžia) veriaci. Problém je v tom, že ani väčšina veriacich si nedokáže predstaviť, že boh stvoril niečo tak dokonalé (tento svet), že k naplneniu spravodlivosti nie je potrebný jeho ďalší zásah. A toto je to „rúhanie sa duchu“, ktoré sa ľuďom neodpúšťa.
Tento svet je tak dokonalý, že nepotrebuje ďalšie korekcie. Boh sa do nás nemontuje. Dal nám ihrisko a pravidlá hry. Tie pravidlá sú tak dokonalé, že obsahujú v sebe jak spravodlivosť tak i milosrdenstvo.
Takže veriaci, ktorí neverí v spravodlivosť sveta a presviedča boha, že potrebuje pomoc sa nie že len „rúha duchu“, ale i používa „meno božie nadarmo“. Tým vlastne zhrešil, urobil chybu a odrazí sa to na ovocí, ktoré bude jesť.
Mnohí neveriaci síce verbálne neveria v boha a tobôž nie v jeho prvotnosť pred hmotou, ale systematicky sa starajú o to čo majú (dostali). Na tých, ktorí sú spokojný so životom vidno, že sa starajú o svoje vzťahy, zdravie a majetok. To platí i pre spokojných veriacich. Tým vlastne napĺňajú (či si to už uvedomujú, alebo nie) základnú požiadavku pre spokojný život, a tou je uznanie, že niečo majú. „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj to čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25. 29.) No a jediná, a najspoľahlivejšia možnosť ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, či boha o tom, že niečo máme je to , že sa o to staráme. Rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom je len v tom, že pre úspešného pojem „mať“ znamená starať sa a pre neúspešného iba vlastniť.
O tom ako to funguje v oblasti zdravia sa môžete dočítať v mojich článkoch „Môže prevencia liečiť?“ a „Zdravie sebe a ostatným“ na tomto blogu. V kocke je tam napísané, že kto sa stará o svoje zdravie bude zdravý a kto iba o svoje choroby bude chorý.
Takže veriaci a neveriaci, podajme si ruky, lebo niet medzi nami rozdielu. Ak uznáme, že svet je spravodlivý aj bez ďalšieho božieho zasahovania, tak potom nemá význam základný dôvod našej polarizácie a to, či máme slobodnú vôľu, alebo sme iba bábkami v božích rukách. Nedeľme sa na veriacich a neveriacich, ale na spokojných a nespokojných. A spokojný môže byť každý, len sa musí s láskou starať o svoje zdravie, majetok a vzťahy.