Povinnosť pomáhať?

K zamysleniu nad touto otázkou ma motivovala Janka Remešíková svojim článkom zverejneným 2.2.2007 o 17:06 na blog. sme. v ktorom rieši dilému rácia a emócia v pomáhaní. Tiež si kladie otázku kedy a ako sa jej táto pomoc vráti. Ponúkam vám svoj pohľad na riešenie tejto otázky založený na princípe „sebeckosti“ pomáhajúceho.

Každý náš čin ovplyvňuje budúcnosť. Vždy sa dozvieme iba o tej budúcnosti, ktorá vznikla. Našou tragédiou je, že sa nikdy nedozvieme, aká budúcnosť by sa vytvorila, keby sme sa boli rozhodli inak. Môžeme si to domýšľať, dokonca sa dokážeme o tom aj presvedčiť, no istotu nezískame nikdy. Prečo idem na to tak „od lesa“? Lebo toto odôvodňuje to, že všetko sa ľuďom vracia ako bumerang. Takže i pomoc sa pomáhajúcemu vráti, i keď sa to nikdy nedozvie.
Keď však tvrdím, že sa pomoc vždy vráti k pomáhajúcemu, jedným dychom však musím dodať i to, že svojou pomocou nikdy (ak tak iba na princípe náhodnosti) nedosiahne očakávaný výsledok. Prečo? Jednoducho pre to, že pokiaľ za pomoc niečo očakávam ide o vypočítavosť. Nie je na nej, ako takej nič „zlé“. Jej zákernosť je však v tom, že si uvedomíme obetovanie niečoho, za nejakým účelom. A to je to. Už pred dvetisíc rokmi sme boli upozornený: „Milosrdenstvo chcem, nie obeť.“ (Matúš 9.13.) My sa však nepoučíme a sklamávame sa a sklamávame.
Takže ak chcete pomáhať, tak pomáhajte. Vráti sa vám to. Ako sa vám to vráti? Neviem. Mohol by som uviesť tisíce možnosti a možno by sa udiala tisícprvá. Ale ak do toho budete montovať rácio, alebo emócio budete sklamaný. Rozum a srdce nemá mať ani tušenie o tom, že ruka dáva. Ak sa v pomáhaní budete riadiť či už rozumom, alebo i srdcom, dospejete k jedinému presvedčeniu a to, že ľudia sú nevďačný.
Je to potom koniec charity a pomáhania? Podľa mňa nie, podľa mňa je začiatok skutočnej charity. Mám dávať, pretože mám. Načo? Z čisto sebeckého hľadiska.. Dávanie je jednou z možností, ako presvedčiť seba, svoje podvedomie, boha, alebo vesmírne sily (komu sa čo páči) o tom, že niečo mám. Poznáte príslovie: „Aj pes špiní na už jestvujúcu kopu.“ To je múdrosť vekov. Ježiš to definoval nasledovne: „Lebo každému kto má bude dané a bude mať hojne, kto nemá, aj čo má mu bude odňaté.“ (Matúš 25.29)
Tak sa rozhodnite. Dáte máte, nemáte nedáte. Toť vše. Rozhodnite sa či budete pomáhať? Každou pomocou meníte budúcnosť (aj svoju). A je jedno či niekomu zachránite život, alebo utriete sopeľ. Blbé to začne byť, až keď ten sopeľ utriete topiacemu sa.