Náhoda.

„Náhoda neexistuje, existuje iba zhoda okolností“. Toto tvrdí mnoho ľudí, ktorí odmietajú uznať existenciu náhody. Nie je v tom však žiadny rozdiel. Náhoda jestvuje a jestvovať bude (nech jej dáme akékoľvek meno), no môžeme ju zbaviť moci.

„Nešťastné“ náhody sú tým, čo ľuďom komplikuje život. Tie „šťastné“ náhody väčšinou nikomu nevadia (ak len nie tá, že sused trafil šesť čísel v lote). Šťastné i tie nešťastné náhody by sme mohli vnímať ako prejav nespravodlivosti sveta. Mohli a mnohý ich i tak vnímajú. Kto náhodu vníma ako prejav nespravodlivosti, ten sa nikdy nedostane s pod jej vplyvu.
Náhodu, ako negatívum môžu vnímať iba ľudia, ktorí zastávajú názor, že ľudia sa nikdy nemali vyvinúť v inteligentné bytosti a mali zostať na úrovni ľudoopov. Kto je však rád, že sme prešli týmto vývinom, tak ten musí byť vďačný za existenciu sily zvanej náhoda. Náhoda nie je samoúčelná veličina. Je to sila, ktorá zabraňuje stagnácii. Áno, stagnácia je neudržateľná. Ak ľudia nie sú ochotní cieľavedome vyvíjať činnosť, ktorou sa starajú o to čo majú, či už v oblasti zdravia, vzťahov, alebo majetku a domnievajú sa, že to ďalej pôjde samo, tak zapracuje náhoda. Náhoda naruší rovnovážny stav (stagnáciu) a v 99 prípadoch zo 100 privodí pokles. Môže privodiť i vzostup, ale iba (možno) v 1%. To znamená, že silu zvanú náhoda by sme (aspoň mnohý z nás) nazvali deštruktívnou – spiatočníckou.
Nie je to však tak. Bola nám sem daná zámerne, aby sme neprešustrovali náš čas. Pokiaľ budeme radi a dobrovoľne vyvíjať činnosť, naša milá náhoda bude čušať ako voš pod chrastou. No nezmizne. Vždy budeme pod jej kontrolou. Ak prestaneme konať činnosť dobrovoľne a tým i účinne, táto sila (náhoda) nás túto činnosť konať prinúti. No o účinnosti našej činnosti z prinútenia má každý svoj názor.
Kto sa neodhodlá k činnosti už ani z prinútenia, umiera. Áno, platí, že činnosť je život, nečinnosť je smrť. Máme v moci rozhodnúť, či činnosť budeme konať s láskou (z vlastného rozhodnutia) a tým ubrať silu náhode, alebo sa staneme jej otrokmi.