Tá naša mládež.

Takéto povzdychnutia počuť na každom kroku. Mládež nahráva na mobily bitky v školách. Zaživa upália mača. Učiteľa pošlú do ... A my len lamentujeme a lamentujeme. Je normálne, aby sa takto správali mladí ľudia v treťom tisícročí? Bohužiaľ je. Neviem si vlastne ani predstaviť, prečo by sa mali správať inak. Nie, nie som chorý. Zamyslite sa nad tým so mnou.

Dieťa keď sa narodí nie je ani dobré, ani zlé. Je to čistá bytosť, ktorá ide objavovať svet. Ono ani netuší, že raz sa bude musieť o seba postarať samo. Len si tak vegetí, pozoruje a napodobňuje. Celý jeho vývin pozostáva z napodobňovania, až kým si neuvedomí svoju identitu. To je zlomový moment, od ktorého sa naň môže vplývať i výchovou a nie len príkladom. Kde sa tento moment premešká, tam doslova platí, že: „Jablko nepadá ďaleko od stromu“ alebo „Aká matka, taká Katka“. Na dôležitosť cielenej výchovy upozornil Ježiš už pred 2000 rokmi, keď povedal: „Lebo prišiel som rozdvojiť syna s otcom, dcéru s materou, nevestu so svokrou.“ (Matúš 10.35.) Alebo inde: „Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa nie je ma hoden.“ (Matúš 10. 37.) Zároveň však vieme, že povedal i: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon, alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ (Matúš 7.17.) Z toho vyplýva, že povedané má platiť pri zachovaní božieho prikázania: „Cti otca i matku svoju.“ (Matúš 15.4.)
Ak z tohto nemá vzniknúť galimatiáš, tak potom sa tieto slová dajú vysvetliť jedine nasledovne. Máme si vážiť a ctiť svojich rodičov, no oni sú nám schopní dať len to, čo majú a to čo vedia. Takže rozdelenie syna s otcom atď. má iba jediný zmysel a to v tom, že treba opustiť skostnatelé myslenie a prijímať nové myšlienky vzdelávaním a výchovou.
A tu je pes zakopaný. Z výchovného procesu sme odstránili zastrašovanie a fyzické tresty. Podotýkam, že veľmi správne a už bolo ozaj na čase. No absenciu týchto výchovných prostriedkom sme ničím nenahradili. Školy nie sú výchovno-vzdelávacími inštitúciami, ale iba vzdelávacími. Čo tým myslím, to si môžete prečítať v mojich článkoch „Blíži sa vysvedčenie...“
Celý výchovný proces na školách sa degradoval na vyčítanie pokleskov. Áno „vychovávame“, napomíname iba tých,. ktorý už niečo vyviedli. Aj to sa často netrafíme. Hovoríme im „buď dobrý“. Ale čo to je byť dobrý. Byť poslušný? To je dobré komu? Tomu čo poslúcha alebo tomu, koho poslúchajú? Dá sa vlastne konať dobro? Podľa mňa nie. Podľa mňa sa dá konať iba ČINNOSŤ, ktorá potom prinesie dobro alebo zlo. Toto zlo a dobro vzniká na princípe istých zákonitostí (podrobnejšie v článku „Boj dobra a zla“).
Z celého potom ale vyplýva, že rodičia nemajú dostatok znalostí o výchove (veď sú špecialistami v iných oboroch) alebo nemajú na výchovu čas. Školy deti nevychovávajú, ale iba vzdelávajú a my sa čudujeme, že tu máme samorasty. Nuž buď s tým niečo urobme alebo lamentujme ďalej. Ľudstvo voľajako prežije. Veď každá generácia si myslí, že ona je posledná rozumná. Možno naše deti už tie svoje začnú rozumne vychovávať. A ak nie, tak ich deti svoje deti. Raz to príde, ide len o to ako dlho to ešte bude bolieť.
Veľmi málo si uvedomujeme, čo spravilo človeka, človekom. Bola to skutočnosť, že ako jediný živočíšny druh dokázal odovzdávať nadobudnuté vedomosti ďalším pokoleniam. Vedomosti vzdelávaním sme sa naučili odovzdávať. Tak sa pokúsme to, čo sme dosiahli vo vzdelaní dosiahnuť i vo výchove. Viem, je to ťažké (alebo nie), no aspoň sa o to pokúsme.