Pokecáme ? VI Činnosť

J:
No pozrime si ten tvoj všeliek, činnosť. Hovoríš, že činnosť dokáže eliminovať vplyv náhody. To mi chceš povedať, že tí, ktorí nie sú spokojní so svojim životom sú všetko leniví ľudia?

F:
Vôbec nie. No často je práve činnosť to, čo komplikuje ľuďom život.

J:
Máš v tom jasno? Včera minule si tvrdil, že život komplikuje náhoda a teraz že činnosť?

F:
Netvrdil som ani jedno a ani druhé. Náhoda nie vždy komplikuje život a nie každá činnosť komplikuje život.
Ak výhru v Lote rozumne využiješ, tak sa nedá povedať, že náhoda, ktorá ti priniesla túto výhru, ti skomplikovala život. Náhoda nám ho komplikuje iba preto, že nikdy nevieme, ako sa vyvŕby. Ako som už povedal. Náhodu nevieme ovplyvňovať a preto nám môže priniesť vzostup, alebo pokles. Preto ju treba z našich životov vylúčiť.

J:
Dá sa to?

F:
Dá. A vylučuje ju z neho práve činnosť.

J:
To tvrdíš ty.

F:
No a všetky známe filozofie? Materialistická, idealistická, ale i ľudová múdrosť.

J:
Nepreháňaš?

F:
Posúď sama.
Marx, ako tvrdý materialista tvrdil, že: "Kapitál, plus vložená práca (činnosť), prináša nadhodnotu."
Ježiš, ktorý je pokladaný za idealistu zas povedal: "Kto má, tomu bude dané a kto nemá i to čo nemá bude mu odňate."
A ľudová múdrosť zas to, že "i pes špiní na už jestvujúcu kopu."

J:
Toto je skôr o kapitále, ako o činnosti.

F:
Zdanlivo. Všade je spomenutá činnosť. U Marxa "práca", u Ježiša "bude dané" a v ľudovej múdrosti "špiní".

J:
Dobre, ale u Ježiša to "bude dané a bude odňaté" je činnosťou Boha a nie jedinca.

F:
Si si istá? A ako to bude vyzerať, keď boh nebude nadprirodzená všemohúca bytosť, ale bude iba všemohúci, no nie nadprirodzený a už vôbec nie bytosť.

J:
Ty si veriaci?

F:
To je komplikovanejšie. To teraz nechajme tak.

J:
Ale povedz.

F:
Nie som veriaci, no ani ateista.

J:
Zas mi máš čo vysvetľovať.

F:
Rád, ale inokedy, lebo sa zamotáme. Vráťme sa radšej k tej činnosti, ktorá nám umožní, prežiť plnohodnotný život.

J:
No ale ty povedal si, že i činnosť nám môže skomplikovať život. Tak nie je jedno čo nám ho komplikuje? Náhoda, alebo činnosť?

F:
Nie je. Lebo náhodu nedokážeme ovplyvňovať, no činnosť áno. Činnosťou môžme dosiahnuť kontinuálny progres a tým znemožniť činnosti, aby nám komplikovala život, ale aby nám vždy priniesla pozitívum.

J:
Minule si povedal, že dobré skutky to nie sú. Tak čo to je?

F:
To som nepovedal. Povedal som iba to, že dobré skutky sa nedajú konať vedome, lebo o ich "dobrote" v našom ponímaní rozhoduje iba cieľ?

J:
A to je zlé? Toto mi vysvetli.

F:
Nie je to zlé, ale ciel je iba vyšší level motivačnej sily. Takže ak je motívom iba cieľ, tak často svojou činnosťou dosiahneme opak toho, čo sme chceli dosiahnuť.

J:
Tak z tohto nie som múdrejšia.

F:
Uvediem príklad.
Čo je cieľom výchovy? Poslušné dieťa, alebo sebavedomý, zodpovedný jedinec, ktorý sa dokáže tešiť zo života?

J:
Nie je medzi tým súvis?

F:
Je, aj nie je. Treba definovať čo je poslušné dieťa. Musíme dosiahnuť poslušnosť dieťaťa, lebo jeho neposlušnosť môže samotné dieťa ohroziť i na živote.

J:
No tak?

F:
Čo, no tak? Dôraz nie je na poslušnosti, ale na tom, že komu má byť poslušné.

J:
Ako komu? Rodičom a neskôr i učiteľom. Nie?

F:
Nie. A napriek tomu tento stav často dosahujeme a potom nám prináša problémy.

J:
Aké problémy?

F:
Čo myslíš? V čom spočíva pubertálna vzdorovitosť? Poslušné deti sú v puberte ako odtrhnuté z reťaze a často sú "horšie", ako tie neposlušné. V momente, ako sa stratia z očí rodičom a učiteľom, stávajú sa z nich úplne iní jedinci, ako keď na tých očiach sú. To im zachutí a potom sú celkom iní i vtedy, keď na očiach sú. Prečo je to tak si môžme povedať neskôr, keď budeme rozoberať výchovu.
Pre tému "činnosť" nám postačuje, že dieťa má byť poslušné voči sebe.

J:
Nechceš od detí veľa?

F:
Veľa? Ak dieťa nenaučíme rozhodovať sa, tak žiadam, nie iba veľa, ale priam nemožné. Ak však dieťa naučíme rozhodovať sa a prijímať zodpovednosť, tak je to brnkačka. Detský vek nie je iba príprava na ďalší život, ale už i detský vek je samotný život. Takže sa nám akosi zmýva zmysel cieľa, ako motívu k činnosti.

J:
Takže čo je tým motívom, ktorý rozhoduje o tom, či nám naša činnosť prinesie vzostup, alebo pokles?

F:
Takéto motivačné sily sú iba dve. Všetko ostatné sa zmestí do jednej z nich.

J:
Ktoré sú to?

F:
Láska a strach. Láska nás motivuje k činnosti za to, že ju chceme vykonať (ochota, milosť srdca - milosrdenstvo). Strach nás zas motivuje k činnosti za to, že ju musíme vykonať (nutnosť, obetovanie).

J:
Čo máš proti obetovaniu sa?

F:
Ja nič. Ale obetovanie nám neprinesie nič pozitívneho.
Vysvetlím. Uvediem príklad. Bude sa jednať o ten istý čin, ale z rôznym motívom a ty rozhodneš, ktorý motív prinesie pozitívum a ktorí negatívum. Dobre?

J:
Dobre. Ale si si istý, že v tom bude rozdiel?

F:
Uvidíme.
Jedna matka prebaľuje dieťa za to, že musí, aby nesmrdelo, aby ho nevyštípalo a pod. A urobí to dôkladne, ale rýchlo lebo to robí za to, že musí.
Druhá matka prebaľuje dieťa za to, že chce aby jej bábika voňala a tiež (ako tá prvá) aby ho nevyštípalo. No nikde sa neponáhľa lebo to chce urobiť. Mazná sa pritom s dieťaťom a komunikuje s ním.
Takže identický čin, identický dosiahnutý cieľ. No iba krátkodobý cieľ. Čo myslíš? Z dlhodobého hľadiska ktorá matka urobila niečo pre seba a ktorému dieťaťu to bolo príjemnejšie?

J:
No vyzerá to tak, že tá matka, ktorá prebaľovala s láskou. Ale deti zvyknú byť i nevďačné.

F:
Nezvyknú. Vďaku očakávame od toho, komu sme niečo obetovali. Táto matka nič neobetovala a vďaku nebude vyžadovať a ani očakávať. No napriek tomu, alebo práve preto sa jej dostane, lebo práve v tomto období sa medzi dieťaťom a rodičom vytvára puto. Bez tohto puta niet výchovy, ale iba krotenie.

J:
Nooooo

F:
No vidíš a pri všetkej našej činnosti je to tak. Ak ju robíme za to, že musíme, tak ju radšej nerobme. Ak však to isté urobíme za to, že chceme, tak nám prinesie pozitíva.

J:
Každý musí niečo robiť.

F:
Hej. Ale nech sa nečuduje, že nebude žiť, ale iba živoriť. Činnosť sama o sebe rozhoduje o tom, či budeme existovať, alebo nie. No o tom, či budeme žiť, alebo živoriť rozhoduje motivačná sila ktorá nás k tejto činnosti vedie.
Ak budeme vykonávať činnosť za to, že chceme, bude vždy menej tej činnosti (až sa úplne stratí), ktorú vykonať musíme. To dorieši naše vzťahy, uponáhlanosť doby, zdravie, majetok atď.

J:
Uponáhlanosť doby?

F:
Áno. Ochota k činnosti nás dovedie k dochvíľnosti. Doba sa nám zdá uponáhľaná, za to, že máme na všetko čas a robíme iba to čo už ozaj musíme.

J:
Celkom pekný kolotoč.

F:
Že? Ale nie náhoda.

J:
Vieš, že teraz ani neviem, či ma viac zaujíma tvoj postoj k Bohu, keď nie si teista a ani ateista, alebo skôr to s tou výchovou, alebo prežitie plnohodnotného života.

F:
To máš jedno, všetko so všetkým súvisí. Kecajme ďalej, za to že chceme, nikde sa neponáhľajme a uvidíme.