Výchova

Túžbou každého rodiča je vychovať svoje ratolesti dobre. Mnohí tomu dávajú rôzne prívlastky ako napr. k dobru, pravde a pod. Podľa mňa v tom máme značné rezervy.
Veľmi si tú výchovu komplikujeme a hľadáme zaručené návody.
Mali by sme už zabudnúť snažiť sa vychovávať deti k dobru. Je to sprostosť z viacerých hľadísk. Hlavne preto, že dobro samo je relatívne. Čo je dobré dieťa? Poslušné dieťa? Vždy poslušné alebo do akej miery? Koho má poslúchať? Rodičov? Učiteľov? Dospelých alebo každého? A dokedy má poslúchať? Kým nedospeje? A potom čo? Potom sa už bude môcť rozhodovať? No bude to však vedieť? Nebude robiť chyby? Má sa rozhodnúť, no nebude sa toho báť, veď doteraz musel iba poslúchať? Poslušné dieťa ešte neznamená, že je to dobré dieťa. Teda aspoň pre to dieťa to nie je dobré. Dieťa sa má vychovať a nie skrotiť. Výchova má byť prípravou na život. Ak tá príprava má spočívať v skrotení, tak potom sa nečudujme, že sa často z reťaze odtrhnú. A je vymaľované.
Preto už samotná snaha vychovať dieťa dobre, je odsúdená na neúspech. Vo výchove máme jedinú úlohu. Zbaviť dieťa strachu. Túto úlohu spĺňali i rozprávky, preto má každá z nich šťastný koniec. Ak dieťa zbavíme strachu, tak nikdy nebude jednať pod jeho vplyvom a nebude robiť chyby. Strach je to, čo nás núti k chybám a za tieto chyby pykáme.
Možno to znie absurdne, ale jedinou úlohou výchovy je zbaviť vychovávaného strachu.
(pre pochopenie pozri článok „BOJ DOBRA A ZLA.“)
A ako to dosiahnuť? Jednoducho.
Zhruba do ôsmeho roku jeho života mu organizujme čas a činnosť. Hľadajme čím ho upútame a uvedomme si, že do tohto veku sa najviac vyvíja opakovaním, napodobňovaním. Nikdy nevynechajme možnosť pochváliť ho. Ak ho budeme musieť za niečo napomenúť, zachovajme chladnú hlavu a vždy si nájdime niečo, za čo ho pred napomenutím budeme mať možnosť pochváliť. Čím budeme usilovnejší v hľadaní dôvodu k pochvale, tým ten dôvod budeme musieť menej hľadať, lebo dieťa nám poskytne dostatočné množstvo takýchto dôvodov.
Od ôsmeho do cca 15. – 16. roku jeho života už neorganizujme jeho, ale svoj čas, a to tak, aby sme boli vždy po ruke, keď bude chcieť tráviť čas s nami. Neprestaňme chváliť a poukazovať na to, akou veľkou hodnotou je pre nás.
Po tomto období obmedzme organizáciu svojho času v prospech dieťaťa tak, aby sme neboli poruke vždy, keď bude chcieť, ale vždy keď to bude potrebovať. Nezabúdajme ho povzbudzovať a poukazovať na jeho hodnotu.
To je všetko. To je celá veda o výchove. Takto vychovávané dieťa nebude pociťovať strach a tým nebude robiť chyby.